archív, december 2009
Sezóna 2009 v tíme Rally-Sports.sk
Tento rok sa udialo veľa dobrého, zlého i poučného. Na jeho začiatku sme ešte netušili, čo všetko nás túto sezónu postretne. No bolo toho naozaj dosť veľa. Mojím cieľom bolo skúsiť, absolvovať a zvládnuť toho čo najviac. Potrebné bolo zlepšovať techniky navigovania, jazdenia, fotenia a aj písania a tiež získavať čo najviac kontaktov a priateľov.
Už od začiatku roka mi na podujatiach Minirally Cupu bolo jasné, že nie je možné, aby som zvládala všetky svoje úlohy, a preto bolo potrebné vybrať to najdôležitejšie, čo ma najviac baví a najviac mi ide. Sústredila som sa teda na navigovanie a až po ňom to boli fotenie a písanie. Hľadala som nové možnosti, kde by sa dalo uplatniť, no navigovať sa dalo len na Minirally alebo Rally, a keďže Rally je odo mňa stále dosť vzdialená, tak to ostalo pri menšom, ale veľmi zaujímavom seriáli. Nebudem spomínať roztržky medzi mnou a organizátormi, lebo to by sa dalo rozoberať veľmi dlho, ale radšej chcem spomínať na tie pekné momenty strávené v okruhu svojich známych.
Svoje prvé novoročné dni som strávila v nemocnici a verila som, že nebude platiť pravidlo „ako na nový rok, tak po celý rok“. Našťastie po 9 dňoch som sa dostala von a netrvalo dlho a hneď sa konali preteky v Gemerskej Polome. Tieto a ešte niekoľko ďalších som absolvovala ako navigátor v Mazde 323 Pištu Vancíka. Nikdy nezabudnem na tie momenty, keď bolo ťažké vôbec udržať sa na trati a nie to ešte získať nejaké kvalitné umiestnenie. Máme odtiaľ krásne nenahraditeľné zážitky. Po technických problémoch s autom si ma na miesto spolujazdca požičal aj Gari do svojej Fiatky 127, s ktorým som sa aj prvýkrát postavila na stupne víťazov. Zlomový moment prišiel v júni, na pretekoch Tatry Donau Cup, kde sme sa dohodli, že skúsime štartovať ako dabléri. V ten víkend som to auto mala prvýkrát v rukách a to sa ukázalo aj na trati. Tento, môj prvý štart, bol zároveň aj posledným štartom Gariho krásnej 127-ičky. Po nezvládnutí zákruty auto skončilo v priekope, následne v strome a ja som sa na chvíľu zas ukázala v nemocnici. Nemala som síl s niekým komunikovať, a tak som sa na chvíľu uzavrela a rozmýšľala čo ďalej. Netrvalo však dlho a vrátila som sa opäť na trať. Nebol to asfalt, ale krásna šotolínová trať v Moldave, ktorá sa stala mojou srdcovkou. Konečne som skúsila trošičku zabojovať a po prvom kole som dokonca viedla v kategórii žien. No samozrejme stres sa ukázal na trati v druhom a potom aj v treťom kole, kde som to po chybe vzdala a snažila sa udržať si aspoň druhé miesto. Podarilo sa mi to a znamenalo to pre mňa určitý pokrok.
Seriál MRC však pre nás skončil. Gari nemal auto a Pišta sa venoval stavbe novej Fiatky. Tá sa ukázala ako veľmi dobrá najmä na slalomoch, no bolo treba doriešiť technické problémy, ktoré jej veľmi neumožňovali kvalitný výkon a dobré umiestnenia. Auto je na svoju kubatúru rýchle, no Mazda je Mazda, a preto je Fiatka momentálne v úzadí a stavia sa nové autíčko, s ktorým by sme radi absolvovali seriál MRC v roku 2010.
Okrem Rally som sa pravidelne zúčastňovala aj MSR v Pretekoch Automobilov do Vrchu. Síce na trati nie je až tak vidieť priame súboje medzi jazdcami, no výborná atmosféra, skvelí ľudia a perfektné podmienky pre fotenie bolo práve to, čo ma sem ťahalo. Od začiatku roka som neverila tomu, že bude možné seriál absolvovať celý. No vďaka Garimu, Grumichovcom a kolegovi Johnymu to napokon bolo možné. V PAV sú totiž takmer všetci kamaráti. Keď je nejaký problém, radi si navzájom pomôžu. A pomohli napríklad aj mne. Keď som sa rozhodla absolvovať v sobotu Minirally a odtiaľ ísť na nedeľňajšie preteky na Jankovom vŕšku, tak Mário Grumich pre mňa uvoľnil miesto v ich karavane a nemusela som spať vonku :). Pekne ďakujem za všetky tie momenty, ktoré som s nimi mohla stráviť a verím, že budúci rok to bude ešte lepšie.
Práve na kopcoch som spoznala aj jednu z mála žien, ktoré pretekajú KW Berg Trophy. Stali sa z nás veľmi dobre kamarátky, že mamička? :) Až na toľko dobré, že keď sa Valika rozhodla, že ide jazdiť Rally, tak na navigovanie si vybrala práve mňa. Som jej za to neskutočne vďačná. Preteky v Lubeníku boli tým, čo som si tak hrozne priala a ona mi to prianie splnila. Vďaka nej, nášmu úžasnému Ondrejovi a Maťovi Pavlíkovi som zažila to čaro Rally na vlastnej koži a bol to nádherný pocit. Budúcu sezónu máme ďalšie spoločné plány a verím, že aspoň niečo z toho vyjde.
Preteky na Pezinskej Babe, Jahodnú, poľský Zaluz a veľa ďalších podujatí sme absolvovali spoločne s našou novou posilou, Johnym. Teraz už navigátor, obľúbený kameraman, ale najmä kamarát bol takmer všade so mnou a veľmi si to cením. Nie je možné zabudnúť na tie momenty z Poľska, keď nechal v strede cesty auto a vyskočil rovno pred Políciu, alebo keď si vybavil bezplatnú večeru a tiež na strašnú zimu v aute. Sú to spomienky, ktoré nikdy nevymažem, pretože ktovie či ešte niečo také zažijeme. Ale verím, že áno, pretože obaja máme rovnakú diagnózu a sme rovnako posadnutí pretekaním :).
Takže poďakovanie za celoročnú podporu odo mňa určite majú Janka Toporová, Peter Daniel, Štefan Vancík, Ján Pavlík, Braňo Braja, Matúš Pavlík, Vlado Jankovič, Ján Kulcsár, Štefan Gombala, Alexander Vereš a určite aj môj braček, ktorý ma doma stále neprezradil :). Ďakujem všetkým, ktorí mi nejako pomohli. Budúca sezóna bude dúfam ešte krajšia a bohatšia na zážitky. Plány sú veľké, tak sa budem snažiť väčšinu splniť.
Zopár štatistických údajov zo sezóny:
- zúčastnila som sa 42 podujatí, z toho 38 na Slovensku, 1 v Poľsku a 3 v Maďarsku
- odjazdila som 4 preteky, odnavigovala som ich 9 a fotila som na 40tich
- a prešla veeľa veeľa km autom aj peši
