archív, júL 2010
Ďalšia smutná Rally pre posádku Šamo- Tischler
„Na Lubeník sme sa veľmi tešili. Zámer bol jasný, dôjsť, aj keď poslední, len hlavne dôjsť. Tomuto cieľu sme aj všetko podradili- nová spojka, synchróny, proste všetko, čo sa dalo, sa vymenilo“, začal Jožo.
Posádka odchádzala v piatok ráno do Lubeníka s pocitom, že auto funguje. Absolvovala preberanie, obhliadku trate a všetko prebiehalo bez problémov, teda až na jeden. Tibor mal trošku problém so žalúdkom... ale to sa vyriešilo. Prišla sobota ráno a na dvojicu čakalo 8 rýchlostných skúšok. „Ráno sme sa krásne vyspinkaní nevedeli dočkať, že si konečne zajazdíme. Prvá rýchlostka na zahriatie ako stvorená. Išlo sa super, bez problémov, ale s rezervou. Autíčko bavilo, čiže paráda. Pred druhou RS sme radšej zastavili trošku ďalej, lebo tie ovady, čo tam lietali, tak to bolo niečo. S kľudom a s pokojom sme naskočili do auta a pokračovali k ČK“, rozprával ďalej.
Problém však nastal hneď po štarte do druhej rýchlostky, kde prestala fungovať medzi jazdcom a spolujazdcom komunikácia. Jožo pokračoval: „Odštartovali sme a v tom momente mi prestal fungovať interkom. Najväčšia sranda na tom je, že keď som mikrofón vopchal do úst, tak fungoval a keď som ho vybral, tak nie. Oki, hovorím si, to by sa ešte nejako dalo, veď mám ruky aj celkom slušný hlas, tak som to na Tibora spustil.“
Ďalej to už išlo samo, jeden problém za druhým nenechal
chlapcov v pokoji dojazdiť preteky. „Fičíme
si ďalej a v tom zrazu kopa dymu v kabíne, sakra čo to je, hovorím Tibimu.
Ledva sme dýchali, oči nás štípali a mňa strašne pálilo v hrdle. Okná dole,
kričí Tibor. Nejako sme pokračovali ďalej. Tibi mi zahlásil, že odišlo servo. Paráda,
nič lepšie sa stať nemohlo. Príjazd a vlastne celý retardér sa Tibimu ťažko
prechádzal. Došli sme túto peknú rýchlostku do cieľa a verili, že to
v servise nejako zbúchame. Avšak prišiel skok na prejazde na tretiu RS,
začala škrtať trojka, potom aj štvorka, až prišiel koniec asi
Radosť z pretekov tak rýchlo celý tím prešla. Obrovská snaha iba dojazdiť tieto preteky bola opäť nedocenená. „Asi sme niekoho tam hore riadne nasrali alebo nás niekto riadne preklial alebo ja už neviem čo, lebo toto je ťažké pochopiť, keď človek urobí maximum a predsa to nevyjde“, s ľútosťou povedal Jožo.
Posádka tak odchádzala domov opäť smutná a nespokojná.
Problémy a smolný deň sa však pre ňu ešte neskončili.. „Pobalili sme sa a s nechuťou sa vydali na
cestu, teda len Tibi a chalani. Ja som ostal troška sa ukľudniť. Po pol
hodine mi zvonil telefón. Odišla aj dodávka, oznámil mi Tibi. Zlomil sa
spojkový pedál, že nech skúsim pozháňať. Aj som za 50ojro pozháňal. Rozlúčil
som sa, sadol do auta a pohol sa za nimi. V Lubeníku som sa trošku pozabudol,
tak ma páni policajti namerali. Boli v pohode a až tak ma zase nesekírovali.
Pedál sa opravil, čiže sme mohli ďalej pokračovať do KE. V Košiciach a to už
bola len čerešnička, mi vyhasla aj žiarovka na aute.“
Pre zhrnutie: „Jeden šialený
víkendový deň za nami, normálne krajší som nezažil“, dodal s ironickým
smiechom na záver Jožo.